"Nasľidniki naši vnuki i pravnuki kotorije posli našich vremen budete spominati svojich predkov nevstydajtesja toho, že vaši predki byli "drotari". Nit oni byli tvoriteli iskustvennoj ručnoj roboty klamfnerstva. Oni byli sovistnyje robotniki, s neocinennymi trudami. Oni byli ľudi, kotoryje s velikimi žertvami, ostavľali svoji rodny semji i nasodki kilometrov ot svojeho rodnaho sela v dalekoj čižiňi s tverdymi mozolistymi no lovkimi rukami zarabotili toty tverdy hellery, kotrymi vozderžovali svoji semji."
Potomkovia naši, vnuci a pravnuci, ktorí po našej smrti budete spomínať na svojich predkov, nehanbite sa za to, že vaši predkovia boli "drotári". Nie, oni boli tvorcami umeleckej ručnej práce, klampiarstva (klamfnerstva). Boli to svedomití robotníci, nedocenení vo svojom diele. Boli ľuďmi, ktorí s veľkými obeťami zanechávali svoje rodiny a aj stovky kilometrov od svojej rodnej obce, v ďalekej cudzine, tvrdými mozoľnatými, no šikovnými rukami ťažko zarábali haliere, ktorými vydržiavali svoje rodiny.
Prihliadnúc na to, že naší ľudia chodili a chodia za hranice, sú múdri, svetaznalí a hovoriaci niekoľkými jazykmi. Hovoria jazykom rumunským, veľkoruským, srbským, maďarským, nemeckým a anglickým. Niektorí muži ovládajú tri až štari jazyky.
(Kronika obce Jarabina zv.I.)
Jedným z najcharakteristickejších remesiel v Jarabine bolo od konca 18. do polovice 20. storočia drotárstvo. Objavilo sa ako forma doplnkového zamestnania a príčinou jeho vzniku nedostatočné možnosti obživy, ktoré obyvateľstvu poskytovala pôda. Nedostatok chleba naučil Jarabinčanov pracovať s drôtom (dritovati) a nedostatok chleba ich tiež vyháňal do celej Európy i zámoria. Ivan Ivanovič Kindja vo svojej knihe Drotári píše, že nebolo v Európe rieky, v ktorej by sa jarabinskí drotári neokúpali.
Drotári vandrovali od dediny k dedine, od mesta k mestu, od domu k domu a ponúkali svoju prácu. Do drôtených sietí opletali hlinené, porcelánové, kameninové, ale aj sklenené nádoby, viacerými spôsobmi - na sieť (na sako), na riadky (na rjadziky), na pavúka, obyčajne, no najčastejšie na hviezdu (na žvizdu), čo bolo typické prespišských drotárov. Drotári dokázali opraviť prasknutý alebo aj na dva až tri kusy rozbitý hrniec, mliečnik, pekáč alebo tanier. Opletali aj nový riad, čím preventívne chránili pred poškodením. Využili tiež nedostatok praktických výrobkov z drôtu, najmä kuchynských potrieb na trhu a začali ich sami vyrábať. Žiadaným artiklom sa stali najmä pasce na myši, podstavce pod žehličky, šparáky do fajok, vešiaky, ručné šľahače, habarky a naberačky, košíky na fľaše, klietky pre cudzokrajných vtákov, siete na okná i sitá. Všetky tieto predmety vyrábali z čierneho drôtu, ktorý povrchovo upravovali cínovaním. Cín bol v tých časoch "striebrom chudobných".
Od druhej polovice 19. storočia začali drotári opravovať aj plechový, najmä smaltovaný riad. Diery v hrnci vyplnili (zaflekovali) tak, že ich prekryli kúskami plechu natretého kašou z hladkej múky a vody (čiriz) a spojili ich nitom. V prípade väčšieho poškodenia vymieňali na nádobách celé časti, napríklad dná. Hlavný zdroj ich príjmov však nepredstavovali opravy, ale tržby za hotové plechové výrobky. Z čierneho plechu vyrábali riad (graty), formy na pečenie chleba (tepšy) a bábovnice, z bieleho (pocínovaného) formičky na vykrajovanie perníkov, lieviky na pálenku (ľijky), sitká, cedidlá (drušľaky) či lopatky na múku. Na nové dná hrncov alebo výrobu kúpacích vaniečiek (kupačky), nádob do domácich páleníc, vedier, hrnčekov (horňat) a strúhadiel na repu (terlečok) používali pozinkovaný plech. Silný konkurenčný tlak tovární na výrobu kuchynských potrieb donútil drotárov preorientovať sa na klampiarstvo. Využili vlastnosti zinkového plechu, jeho tvárnosť a odolnosť voči poveternostným vplyvom a zhotovovali z neho architektonické prvky - hálky na chalupy a striešky na drevené kríže.
Na potulkách za prácou brávali so sebou celú svoju "dielňu". Zmestila sa do koženej torby, prevesenej cez plece, neskôr do drevenej debny (krošňi), plechovej debny (baxy), ktorú vandrovní remeselníci nosili na chrbte. Ukladali si do nej zvitky plechu, drôtu a základné náradie (sersan): kladivo, kliešte - okrúhle (pyčyvky), hranaté a štípacie (gontovy), nožnice na plech, šidlo, nákovku (poderžka), jamkár (švajka), riedke cesto z hladkej múky (kalaj, čiriz), nity (ňuty), špeciálne meradlo (šmiga), meter (coľštok) a kružidlo (cirkeľ). Pájkovačku (letung), salmiak (ciperik) a kyselinu soľnú (šolgajz) používali doma.
Odchod z Jarabiny predstavoval pre drotára a jeho rodinu významnú udalosť. Rozlúčka sa začínala skromnou hostinou pre príbuzných a susedov, na ktorej sa podávala pražená slanina, vajcia a pálenka. Prítomní obdarovávali vandrovníka symbolickou finančnou čiastkou (davali na ščastlive) a priali mu šťastný návrat. Pred odchodom z domu sa drotár pomodlil, pobozkal stôl, žena ho pokropila svätenou vodou a prah prekročil pravou nohou, aby sa mu vo svete darilo. Žena odprevadila manžela na dolný koniec dediny až ku kamennému krížu. Bývali aj prípady, keď si drotár zbalil krošňu s náradím, odev a na drotárku odišiel bez hostiny. Drotári si na cesty brávali len nejnevyhnutnejšie veci. Z odevov bola najdôležitejšia kabanica (huňa). Chránila pred mrazom, dažďom, ale aj slnkom a nahrádzala deku i podhlavník. Impregnovaná masťou, prípadne kožou zo slaniny bola dokonale nepremokavá. Obdobie pred svietkom sv. Michala, keď boli ukončené všetky poľné práce, bolo najvhodnejším termínom odchodu na drotárku. Drotári však nikdy neodchádzali v piatok, lebo sa tradovalo, že je to nešťastný deň. Domov sa vracali pred začatím jarných prác alebo po Veľkej noci, niektorí pred Vianocami.
Drotári (polatajka, išov po polatajci) patrilo k najnepohodlneším zamestnaniam vôbec. Jeho vykonávanie bolo spojené s potulným životom, často nedôstojným pre človeka. Na drotárov sa ľudia zvyčajne nepozerali ako na osoby vykonavajúce zárobkovú činnosť, ale skôr ich vnímali ako žobrákov odkázaných na lamužnu a pomoc iných. Rovnako chápali aj odmenu, ktorú im za prácu dávali, a tak drotári často pracovali len za stravu a nocľah. Naši drotári si toho boli veľmi dobre vedomí a ťažko to znášali. Medzi zárobkovo činným obyvateľstvom stáli na najnižšom sociálnom a spoločenskom stupni. Napriek uvedenému je však sotva možné povedať, žeby zárobky drotárov boli príliš malé. Naopak, vykytli sa prípady aj relatívne vysokých príjmov. Mnoho ráz bol drotár ďaleko bohatším človekom, ako ten, ktorý si u neho nechal opraviť kuchynský riad. Za zarobené peniaze na vandrovke si neskôr v zahraničí prenajímali alebo odkupovali budovy, v ktorých si zroaďovali dielne a doma si nechávali stavať rodinné domy na kľúč.
Na východnom Slovensku drotárov nazývali bačik, v Juhoslávii švajkar, v Čechách mistre, v Maďarsku drótošom, krutese, v Poľsku drutasze, na Ukrajine broďači midniky, droťivniky, v Rusku provoločniky, žasťaniky. Mladý drotársky učeň bol tovariš. Drotári pri svojich pochôdzkach pokrokovali: V Juhoslávii "Krpim (opravujem, plátam) lonce (hrnce) šerpe (misky), koryta." V Rumunsku "Liďani, kazani" (misky, hrnce), v Maďarsku "Drotózni, fotózni, fazikat fotózni" (hrnce plátať, drôtovať). V Poľsku " Garnki drutovač, pobrilač" (hrnce drôtovať, cínovať), v Rusku " V kogo gorški rozbityje, dajte počiniť" (kto má hrnce rozbité opraviť). Na Slovensku "harčki platac, drotovac."
Drotári sa remeslu venovali tradičným spôsobom ešte začiatkom 20. storočia. Situácia po prvej svetovej vojne, vznik nových štátov, uzavretie hraníc výrazne skomplikovali, ba i znemožnili vykonávanie tohto remesla a z viacerých krajín, kde pôsobili, ich dokonca násilne vyhostili. Kronikár Ján Čisárik (na s. 25) I. zv. obecnej kroniky uvádza, že 90 % jarabinských mužov v tom čase ovládalo drotárske remeslo, okolo 50 % z nich chodilo pracovať do zahraničia. V roku 1933, ako uvádza, odišlo 50 mužov do Rumunska a 20 do Juhoslávie.
Takmer pätnásť rokov sa problematikou drotárstva zaoberá jarabinský rodák Ing. Mikuláš Derevjaník (Drapač). Skúma históriu drotárstva, ovláda pracovné postupy a zbiera údaje o živote a práci jarabinských drotárov. Podarilo sa mu získať množstvo zaujímavých informácií a fotodokumentácie. Snaží sa zároveň propagovať celé spišské drotárstvo, aby tento unikátny výrobno-kultúrny fenomén neupadol do zabudnutia. A nie je jediný. Výsledky rozsiahleho výskumu spracovala vo svojej diplomovej a neskôr aj rigoróznej práci i naša rodáčka PhDr. Žaneta Štefaniková (rod. Barnovská).
Základnou surovinou na výrobu tkanín v Jarabine boli ľan a ovčia vlna. Ľan sa obvykle sial až koncom apríla, často až v máji, obvykle po zasiatí jačmeňa. Ľan v Jarabine siali na menšie políčka Pyd Gregorjanokm, v Bučku, Medžy jarkami. Keď odkvitol, tak ho zbierali a doma tzv. česali na rjafji. Pri česaní obili semeno a ľan poviazali do menších snopov a následne ho umiestnili do močyla - jamy naplnenej vodou so stálym prítokom vody. Po týždni, keď už bol ľan mäkký, vyberali ho z močyla a kládli na štich, aby obtiekol z vody a neskôr na pokys, žeby vyschnuv. Močyla boli Popyd Gregorjanku, Na Zahumenku, Pyd Poľankami. Vyschnutý ľan priniesli domov a dosušili za pecou alebo aj po pečení chleba vo vychladnutej peci. Neskôr ho bolo potrebné terti na terlici, aby sa zbavil pažďirja. Tak vznikali dva produkty, nižšej kvality vyterte klača a vyššej hladké prameno. Hladké pramienky stáčali, aby sa nepomotali do zajajca. Ľan na výslednú tkaninu spracovávali ženy v zime. Z klača po spradení robili mjichy, portky, z lenovych pramen plátno, z ktorého potom šili bežné oblečenie.
Tkanie na dedinách bolo vždy údelom žien, ktoré sa starali, aby rodina mala dostatok plátna a súkna na odev a iné účely v domácnosti.
Prvou významnou fázou pred tkaním je snovanie (snovaňa) - príprava priadze na osnovu. Otáčaním snovadiel sa uvoľňujú nite zo špúľ a priadza prechádza cez snovaciu doštičku. Upravuje sa tak, aby sa pevne a rovnomerne navíjala na snovadlá. Jednotkou dĺžky sú rify (fjaf), približne 75 cm. Šesť rífov tvorí jeden znak, ktorý pri snovaní označujú farbou, prípadne na jednu nitku osnovy uviažu farebnú niť. Zo snovadiel sa priadza sníma a hneď zakľučkováva, aby sa nite nezmrvili. Hovorí sa tomu, že sa skladá "do kľúča".
Dôležitou prácou je navíjanie priadze na návoj krosien, ktoré sa skladajú z týchto častí: boky, predňíj navyj - peredňa holova, zadňij navyj - zadňa holova, nabiľa, pydnožaji, kolečka, šynky, berdo, čovnok, ničeľnici. Priadzu treba primerane rozložiť do šírky návoja (navyj). Robí sa to pomocou krátkozúbeho hrebeňa (redky). Naviť osnovu na návoj vyžaduje nielen precíznosť, ale i značnú námahu. Túto prácu zvyčajne vykonávajú 3 - 4 osoby.
Menej námahy, avšak úplnú sústredenosť vyžaduje prevliekanie nití cez očká nitelníc a cez brdo. Medzi zdvihnutými a stiahnutými niťami sa tvorí po celej šírke osnovy otvor (živ), cez ktorý s apomocou člnka (čovnok) prehadzuje útková niť. Dvíhanie a sťahovanie nitelníc a pravidelné striedanie dvíhania a sťahovanie umožňujú žliabkové kolieska (kolečka) a nožné páky (pydnožaji). Brdo, ktorým sa ubíja útková niť, je vsadené v bidlách (nabiľa). Uvedené súčiastky tvoria podstatu krosien. Ďalšou dôležitou časťou je spodný návoj, na ktorý sa navíja nadstavené plátno (polotence) a za ním napojená hotová tkanina. Ostatné súčiastky sú pomocné, prípadne stabilizačné.
Počtom nitelníc a striedaním poradia v dvíhaní (sťahovaní) vznikajú tkaniny rôznych väzieb. V Jarabine a okolí sa používali tri druhy väzieb: plátnová (polotno), keprová (drelich), a ripsová (na obšyvky). Podľa hrúbky nití bolo tenké plátno určené na plachty, košele, spodnice a na farbenie. Z najtenších nití tkali ripsovou väzbou tkaniny na manžety (obšyvky) košieľ a opliecok. Pri tkaní obšyvok sa špeciálnou úpravou používa (gonot). Keprovou väzbou červenou bavlnou v útku tkali látky, určené na oblečky perín a podhlavníkov, obrusy, vrchné prikrývadlá na postele a ženské sukne (smuhavky). Zo zrebného - hrubého plátna sa šili vrecia (mjichy).
Popri tkaninách z ľanu, zohralo v živote Jarabinčanov veľmi dôležité miesto súkno z ovčej vlny. Tkali sa štyri druhy domáceho súkna: biele, čierne, sivé a vzorkované. Biele, čierne a sivé tkali na metráže. Vzorkované boli deky (plat) na prikrývanie dobytka. Z bieleho, čierneho a sivého súkna sa šili nohavice (chološňi) a kabáty. Vlnená tkanina bola po sňatí z krosien veľmi riedka a zhustla valchovaním. Valchy nazývali (foľuš) a valchovať chodili jednotlivo alebo aj v skupinách do valchovne v Podolínci.
V súčasnosti sa ešte zhotovujú handričkové koberce (pokrovci). Do útku sa dávajú úzke prúžky strihaných alebo trhaných handričiek. Kým prvé druhy handričkových kobercov slúžili ako plachty na slamníiacute;ky do postele, terajšie sa používajú do interiérov domov a na dlážky.
V 20. - 60. rokoch 20. storočia sa v obci rozmohli i ďalšie remeslá. Najviac sa venovali drevospracujúcim remeslám. V okolitých lesoch bol dostatok dreva, ktoré využívali na kúrenie, na stavbu príbytkov, hospodárskych budov, výrobu šindľov (gonty), výrobu dopravných prostriedkov (vozy, pluhy, borony, saňi), pracovného náradia a rôznych úžitkových predmetov.
Stolárske práce vykonávali: Mikuláš Medvecký, Vasil Medvecký, Štefan Mertiňák. Tesárčinou s azaoberali viacerí: Mikuláš Kormaník, Michal Kormaník, Vasil Kormaník, Michal Derevjaník, Ján Strenk, Peter Strenk- Kaňa.
Výroba domáceho náradia (hrable, poriská) nadchli Michala Derevjaníka a Vasila Jarabinského. V Jarabine sa využívali rôzne druhy drevín pri výrobe pracovného a domáceho náradia, nábytku a úžitkových predmetov do domácnosti. Najčastejšie sa používali tieto druhy: buk a jaseň (jašiň) na poriská, hrable do motyky mohla byť násada aj z vŕby. Na výrobu kuchynského náradia sa najčastejšie používalo lipové drevo. Bolo vhodné na lyžice, varechy, korýtka a pod. Na výrobu nábytku (stoličky, lavice, truhlice, police, postele) alebo aj pracovného náradia (krosná) bolo vhodné drevo zo smreka, jedle, červeného smreka (modreň).
Na kováčstvo sa zameriavali: Ján Kovalčík (Kuľaš), Michal Bulko, Michal Lajčák.
Obuvníctvo fascinovalo Jána Herka, ktorý túto prácu robil dlhé roky. Vo svojom dome si zriadil i vlastnú obuvnícku dielňu.
Ženy sa doma tiež venovali svojim prácam - predovšetkým krajčírstvu - Mária Saloňová, Marta Bulková (Grifičyna), Mária Kovalčíková. Odborné krajčírske práce vykonával Jozef Kormaník, keď sa vrátil z Rumunska. Ženy v domácnosti ešte zhotovovali koberce, odev, obuv. Jedným z odborníkov na šitie krpcov z kože bol Michňa (Pjetrekyv).
Iný druh zárobku v Jarabine poskytovalo priekupníctvo s ovcami, ktoré nakúpili v Zakarpatskej Ukrajine a hnali ich za pomoci honcov, ktorých si najali. Z Poľska pašovali kravy, kone, teľce, prasatá. Nakúpili ich v Gribove, Novom a Starom Szonci. Syr, maslo, vajcia - domáce produkty, predávali na poľskej strane v Štiavnici a odtiaľ prinášali lacnú múku, soľ, petrolej a alkohol.
