Obec Jarabina, ako aj celý okres Stará Ľubovňa, je pomerne nedostatočne archeologicky preskúmaná. Aj napriek tomu sa Jarabine, v minulosti a čiastočne aj v súčasnosti venuje pozornosť z pohľadu histórie ľudstva.
Počas archeologického prieskumu, ktorý realizovali niekoľkí bádatelia, hlavne Dr. j. Bárta, F. Javorský, Dr. P. Roth, ale i Dr. J. Hunka, sa zistilo predovšetkým osídlenie v dobe kamennej. Kamenné artefakty, či aspoň surovina na ich výrobu sa našli na viacerých polohách chotára - Pasienok, Strážske (Stražka), Medzi jarkami (bývalý kameňolom, Bučok a Kameňolom (súčasný). Ide predovšetkým o rádiolaritové úštepy či nálezy, nie sú identifikované, ale na základe niektorých poznatkov sa môžeme domnievať, že by mohlo ísť už aj o stredný úsek staršej doby kamennej - paleolitu, ale pravdepodobnejšie vzhľadom na nedostatok jednoznačného, charakteristicky datovateľného materiálu, pôjde skôr o jeho zaradenie do niektorého z mladších úsekov doby kamennej, mladého paleolitu, mezolitu, či dokonca neolitu až eneolitu.
Napriek tomu, že ide o nevýrazné nálezy s malou výpovednou hodnotou, prestavujú v širšom kontexte významné nálezy. Ak totiž zhrnieme nálezy podobného charakteru z Plavča, Starej Ľubovne, Kamienky či Haligoviec, vytvorí sa nám smer určitej trasy, po ktorej prúdili nálezy poľského pazúrika do južných oblastí Slovenska a opačným smerom mohli prúdiť nálezy obsidiámu na sever. Ako sa môžeme domnievať, táto trasa bola využívaná aj v neskorších obdobiach a dala tak vznik jednej z mnohých obchodných ciest využívaných v nasledujúcich obdobiach, ktoré spájali sever s juhom Európy.
K ďalším otvoreným otázkam archeológie, ale už i histórie, patrí otázka lokalizácie osady Stráža, ktorá sa v stredoveku mala nachádzať v chotári obce. Tu evidujeme dve polohy s názvom Strážske, resp. Strážka, ktoré by mohli naznačovať polohu existencie tejto osady. Na oboch bol vykonaný archeologický prieskum, pri ktorom sa síce našiel keramický materiál, ktorý by časovo mohol zodpovedať dobe existencie osady, ale nepodarilo sa nám túto jednoznačne identifikovať. Ako ukazujú doterajšie poznatky získané terénnou obhliadkou, jej identifikácia si vyžiada ešte veľa času a predovšetkým podrobnejší archeologický prieskum, na ktorý by nadviazal systematický výskum oboch spomínaných polôh, prípadne celého chotára obce.
Obec Jarabina - Orjabina sa prvýkrát v dejinách spomína v listine spišského župana Villermusa - 20 júla 1329. Spišský a novohradský magister Villermus potvrdzuje, že šoltýs Matej Kúpil od Hencha šoltýstvo v obci Jarabina, ktoré patrilo ľubovnianskému panstvu.
Názov obce sa od jej založenia menil: 1329 - Gyrimp, 1432 - Yerubina, 1360 - Zombach, 1364 - Jerubina, 1408 Gyerimp-Zombach, Sombach, 1808 - Jarabina, 1920 - Jarembina, 1927 Orjabina a od roku 1948 nesie názov Jarabina. V období Rakúsko-Uhorska sa používal maďarský názov - Berkenyéd.
Poznámka: na základe najnovších zistených historických prameňov - podľa sčítacích hárkov z roku 1869, Jarabina už odvtedy nesie názov Orjabina a nie až od spomínaného roku 1927.
Vychádzajúc z materiálov zaoberajúcich sa vývojom komitátov, stolíc a žúp na Slovensku, môžeme konštatovať, že Jarabina od svojho vzniku až do roku 1922 bola súčasťou Spišskej župy vrátane rokov, keď bola v zálohu Poľska.
Do roku 1960 obec patrila do okresu Stará ľubovňa, ďalších osem rokov bola súčasťou okresu Poprad. Od roku 1968 znovu patrí do okresu Stará Ľubovňa, od 1. 12. 2001 Prešovského kraja.
V roku 1412 dal kráľ Žigmund vyhotoviť v Záhrebe latinsky písanú zálohovú listinu, v ktorej sú podrobne uvedené spišské mestá, hrady, dediny, ktoré dáva do zálohu Poľsku. Patrila k nim aj Jarabina. záloh trval až do výmeny, ktorú učinila Mária Terézia, s návratom do Rakúsko-Uhorska v roku 1772.
Listina z roku 1329, na ktorú sa obyvatelia obce odvolávali ako na svoju zakladajúcu listinu, im potvrdil poľský kráľ Žigmund Augustín v roku 1548 a 1564.
V prvej polovici 16. storočia sa tu usídlili Valasi - Rusíni, ktorí so sebou priniesli osobitný spôsob hospodárenia, spočívajúci v chove dovtedy u nás neznámeho vysokohorského valašského dobytka, predovšetkým oviec a taktiež vlastnú právnu sústavu - valašské právo.
V tomto období boli vedľa seba usadení roľníci na nemeckom dedinskom práve a valašskí gazdovia. Obec Jarabina mala 13 celých gazdovstiev a 5 takzvaných záhradníkov (želiarov). Obyvatelia museli pre panstvo spolu kosiť s obyvateľmi Kamienky, a to lúky Na Pustých poliach. Šoltýsi nosili poštu zámku do Poľska i Uhorska.
Podrobný stav obce poznáme až z roku 1758. Vtedy obec mala 125 gazdov, 15 želiarov a 207 detí. Dobytok: 20koní , 202 volov, 179 kráv a teliat, 214 kôz a oviec. Polia: 14 lánov a dva lány šoltýstva. V obci boli dva šoltýskemlyny, jeden pánsky mlyn a píla. Obyvatelia odvádzali tieto dávky za jeden lán zeme: 8 gbolov obilia, 2 husi, 4 sliepky, 20 vajec, 1 kapúna, 2 trámy, 20 plochých driev, 100 šindľov a celé obec spolu 1 teľa. Z oviec každú dvadsiatu. Z každého košiara dve hrudy syra. Za každý lán museli odpracovať 6 dní týždenne zdarma.
Ako šoltýsi sa spomínajú: Ján Jacentií, Piotr, Vasil, Gan a Ján Jarembinský. Spolu mali 13 detí a hospodárili stále na pôvodných dvoch lánoch. Dobytok mal každý osobitne. Ich povinnosťou bolo i doručovanie pošty.
Etnograf Ján Čaplovič vo svojom Topograficko-šatitstickom archíve z roku 1821, okrem iných spišských obcí spomína aj Jarabinu: "34)Jarabina je preslávená svojimi garbiarňami, v ktorých sa pripravuje nádherná podražková koža. Niekedy tu prichádzajú zo všetkých menovaných dedín všeobecne známi drotári ( obyvatelia týchto dedín sú svalnatí - dobre stavaní a zdraví ľudia). Drotári krížom-krážom prechádzajú rakúsky cisársky štát a ščasti robia okenné mreže. Pri týchto činnostiach preukazovali veľkú šikovnosť."
Historický vývoj obce potvrdzuje aj zápis v obecnej kronike z roku 1933 na strane č. 4, ktorá sa odvoláva na protokol o správe vykúpenia obce z roku 1850 v tomto znení:"Jarembina - Orjabina selo, kotore sja ješče roku 1329 po roždestvi Isusovi započalo, selo kotore tak 524 roki na pradidnych dolinach popradskich bliz hranici Halickoj osnovane, do dešňaho dňa po pri všitkich upadkoch, vojnach, hladu a moru i vselijakich nebezpečenstvach času, sčastlivo ostojalo. Selo, kotore od času Navetnoj Carici Marii terezii od vlady Poľskej odobrate pod laskavijsim panstvom Cs: (čisarskoj) Kr: (kralevskoj) Komory Uherskoj virno prebyvalo, potim ale roku 1840 vise počtennym Panom: Felixu Michajlovič i Joannu Grobb za hroszi predane bylo, take povidam selo, ktoby jemu virno priklonnyj nežadal viditi, uže raz calkom slebodne, samostojatelne, a odkuplenne." (Obecná kronika, zv. I.) Original zápisu bol uložený v obecnom archíve.
Táto významná udalosť je opísaná aj v rakúsko-uhorských novinách Vistnyk. V článku sa uvádza: "Alexander Duchnovič rozmýšľal aj o možnosti vykúpenia z poddanstva, a tak dedina Jarabina v počte 1140duší, v roku 1851 zaplatila ako výkupné z poddanstva 20 tisíc strieborných guldenov veľkostatkárom Félixovi Michailovičovi a Johanovi Grobovi. Potrebnú sumu sa podarilo zozbierať spoločným úsilím dedinčanov." (Rudlovčáková, 1987, č. 28).
Jarabina si v roku 1850 získala slávu významnou udalosťou. Táto dedina dostávala viedenský Vistnyk písaný ich rodným jazykom ako prvá na celom území Uhorska. Bolo to niečo neslýchané. táto správa obletela celú západnú Ukrajinu. S radosťou túto správu prijal aj Alexander Duchnovič, ktorý dával Jarabinčanov za príklad iným, nakoľko oni, namiesto vysedávania v krčme sa venovali čítaniu Vistnyka." (Rudlovčáková, 1987, č. 27)
V roku 1850 Alexander Duchnovič založil Prešovský literárny krúžok a obrátil sa na spišskú inteligenciu s výzvou podporiť túto iniciatívu. N a výzvu reagoval jarabinský publicista Mikuláš Michalič, ktorý bol známy pod dvoma pseudonymami - Orol Tatranský, neskôr N.M. Na stránkach Vistnyka ubezpečil Duchnoviča, že bude podporený miestnou inteligenciou. Začiatkom roku 1850 vznikla v Jarabine pobočka Duchnovičovho literárneho krúžku." (Rudlovčáková, 1987, č. 29)
(Kniha: JARABINA-ORJABINA 2007)
V obecnej kronike z roku 1933 na strane 6-8 sú opísané ulice a ich názvy miestnym kronikárom. Záchytné body pri pomenovaní ulíc boli rodinné domy jednotlivých obyvateľov alebo názvy chotárov, ku ktorým jednotlivé ulice viedli. Pre lepšie a presnejšie definovanie označenia miest, na ktorých sa jednotlivé ulice nachádzajú sú zmenené názvy rodinných domov a budov, nakoľko už neexistujú.
V kronike začína popis ulíc na vyšnom konci a to ulicou od domu Antona Kormaníka a nazýva sa Vyšňa ulica, ktorá vedie k betónovému mostu, pri ktorom je odbočka na Poľnu ulicu. A týmto smerom je teraz asfaltová cesta, ktorá vedie do časti obce Pašiky.
Od betónového mosta vedie ulica smerom k nižnému koncu a volá sa Hlavná ulica. V miernej zatáčke pri dome Jána Jakubčáka je do mierne stúpajúceho kopca nazývaná Hajová ulica , ktorá sa za domom Jaceníkových spája z ulicou nazvanou Dutková cesta a táto vedie ponad Vyšnú Popovku k domu Medveckých a je predlžením Dutkovej ulice, ktorá smeruje k Hlavnej ulici, kde je teraz pohostinstvo Kozak
Od kamenného kríža stojaceho pri hlavnej ceste oproti fare, viedla do strmého kopca cesta nazývaná Kamjinska ulica, ktorá už teraz neexistuje. Od spomínaného kríža Seredňim berehom sa tiahne Sokolová ulica, ktorá končila za domom Aftanasa Minčíka – Sokola (miesto vedľa dvora domu Grabových ).
Od domu Petra Minčíka – Gazdečku ( teraz Park mieru ) odbočením z hlavnej cesty viedla Litmanovsá ulica, ktorá v minulosti bola hlavnou cestou vedúcou do obce Litmanová. Od bývalého poštového úradu viedla cesta nazývaná Šovtysska ulica, ktorá končila pri dome Michala Grofika – Kanoníra. Z hlavnej cesty okolo požiarnej zbrojnice viedla cesta nazývaná Gňazdanská ulica vedúca cez Stražku do obce Hniezdné. Odbočením z hlavnej ulice pri dome Ignaciových ( teraz dom Kindjových ) je ulica nazývaná Bartošanská ulica. Pokračovaním po hlavnej ceste je odbočka cesty smerujúcej do Hlubokoj Doliny. Hlavná cesta vedúca do Starej Ľubovne sa nazýva Ľubovenska ulica.
Odbočením z hlavnej ulice prejdením mosta ponad potok Bartošanka okolo domu Mikuláša Derevjaníka - Gordana vedia cesta nazývaná Potocká ulica a tá sa spája s Bartošanskou ulicou pri rodinnom dome Godarských.
Pri výstavbe nových častí obce pribudli aj nové ulice, ktoré si obyvatelia pomenovali podľa názvu chotára, na ktorom postavili svoje domy ako napríklad: Stražka , Pašiky Verbky, Zahora, atď. Takéto označovanie ulíc a častí chotárov malo v minulosti pre obyvateľov veľký význam a veľa znamená aj v dnešnej dobe.
(Zdroj: Kniha JARABINA-ORJABINA 2007)
Ešte sa naši obyvatelia nespamätali zo strašného požiaru v roku 1913, kedy zhorela takmer celá obec a namiesto dvíhania svojich obydlí z popola museli narukovať do vojny.
Z našej obce narukovalo 232 mužov, z ktorých po ukončení vojny v roku 1918 sa 39 nevrátilo a 101 padlo do zajatia. Z tých, ktorí sa vrátili, mnohí zostali invalidmi ( Vasil Grofik, Ján Minčík, Ján Derevjaník, .... Kormaník, ... Turkyňák, ... Peleš a ďalší.
Hneď po 28. októbri 1918 do obce prišli naši vojaci, ktorí pred Vianocami odišli. Namiesto nich prišli poľskí vojaci v počte asi 400 ľudí. Obyvatelia nevedeli, či patria Poľsku, alebo novoutvorenej ČSR. V ťažkých životných podmienkach, kedy obyvatelia ťažko uživili sami seba z toho mála, čo mali rabovaním pražila aj poľská armáda.
14.januára 1919 poľské vojsko z obce odišlo a na jeho miesto začali prichádzať legionári, ktorí sa vracali zo zajatia.
(Zdroj: Kniha JARABINA-ORJABINA 2007)
V septembri 1939 prišli do obce Jarabina, ktorej chotár hraničí s Poľskom, nemecké vojská a rozmiestnili sa na niekoľko dní v budove Ľudovej školy, fary, ba i v mnohých rodinných domoch. Neskôr odišli cez Mníšek nad popradom do Poľska, kde 1. septembra bola vyhlásená vojna.
Ďalšie roky boli veľkým bremenom pre pospolitý ľud, mladí chlapci z obce v počte asi 60 mužov odišli na jednotlivé fronty. V boji za slobodu, svojbytnosť a národnú svojprávnosť prešli viacerými významnými udalosťami, medzi ktoré určite patrí i Slovenské národné povstanie.
V partizánskom hnutí bojovali: Jozef Herko, Ján Grofík, Vasil Jarabinský, Ján Minčík, Vasil Saloň, Šimon Ňaňko, Jozef Kovalčík, Ján Grab, Vasil Kormaník, Villy Medvecký, Jozef Medvecký, Andrej Medvecký, Michal Medvecký, Ján Medvecký, Katarína Medvecká, Anna Medvecká, Jozef Strenk, Jozef Klimčák, Michal Kmeč, Michal Strenk, Tadeus Šromovský, Mikuláš Turkyňák, Anna Chudíková (Saloňová), Jozef Kormaník, Emília Kormaníková, Ján Kmeč, Ján Jaseník, Mikuláš Bulko, Vasil Kmeč.
Všetci boli zapojení do partizánskej činnosti prostredníctvom oddielu Zarja, ktorý bol založený 8.8.1944 v dome Michala Medveckého. Veliteľom oddielu sa stal poručík Červenej armády Saša Tulešov, jeho zástupcom bol Ing. Sergej Sinicyn. Tento oddiel tvorilo viac ako 20 partizánov, ktorí sa koncom roku 19444 včlenili do partizánskej brigády Čapajev. Jej veliteľom bol major sovietskej armády Svelij Frankievič Lesnikovský (Leonid). Tento partizánsky štáb mal sídlo v lesnom masíve Roháč na poľsko-slovenských hraniciach v chotároch obcí Červený Kláštor, Haligovce, Lesnica, Veľký Lipník, Stráňany, Kamienka, Jarabina, Kremná, Hraničné, Piľhov, Mníšek nad Popradom, Sulín, Plavnica, Stará Ľubovňa, Staroľubovnianský hrad.
Po oslobodení obce 24.1.1945 sa 56 mužov prihlásilo k 1. československému armádnemu zboru, aby sa podieľali na ďalšom oslobodzovaní ČSR po boku vojsk ČA. Boli to: Michal Bulík, Ján Bulík, Andrej Bulko, Jozef dzadík, Jozef Dudják, Jozef Kuzár, Jozef Kormaník, Jozef Marinčák, Štefan Mertiňák, Pavel Ňaňko, Jozef Rejňák, Vasil Rusiňák, Ján Klimčák, Michal Derevjaník, Jozef Derevjaník, Vasil Derevjaník, Šimon Ňaňko, Peter Dic, Anton Kormaník, Šimon Kindja, Vasil Pivovarský, Peter Saloň, Juraj Vyšovský, Peter Janoščík, Mikuláš Turkyňák.
Na talianskom fronte bojovali: Michal Derevjaník, Jozef Mucha, Ján Barnovský, Michal Grofík (rodák z obce Jarabina, občan USA, poručík letectva).
Počas druhej svetovej vojny padlo 13 mužov z našej obce: Ján Bulík, Andrej Bulko, Jozef Dudják, Jozef Dzadík, Jozef Kormaník, Jozef Kuzár, Jozef Marinčák, Štefan Mertiňák, Pavel Ňaňko, Jozef Rejňák, Vasil Rusiňák, Tadeus Šromovský, Mikuláš Turkyňák, jeden neznámy vojak Československej armády, 2 naší rodáci občania USA, a to: Michal Strenk, poručík námorníctva bojujúci na japonskom fronte a už spomínaný Michal Grofík, Tým padlým mužom bola na priečelí budovy MNV v roku 1964 odhalená pamätná tabuľa pri príležitosti osláv 20výročia SNP. Na nej sú vygravírované mená všetkých padlých občanov. V roku 1984 bol v Parku mieru postavený pamätník padlým. Stavbu pamätníka realizovalo JRD na základe návrhov Ing. arch. Vladimíra Pivovarského a Ing. arch. Jána Derevjaníka.
(Zdroj: Kniha JARABINA-ORJABINA 2007)
